Search
art therapy in social excluded locations
Exhibition: SEČOVSKÉ BIENÁLE UMENIA II.: Ponad múry (2021)

Exhibition: SEČOVSKÉ BIENÁLE UMENIA II.: Ponad múry (2021)

SEČOVSKÉ BIENÁLE UMENIA II.: Ponad múry 

vystavujú: obyvatelia a obyvateľky osady v Sečovciach, Tomáš Rafa & združenie Art Aktivista (Marek Halász, Jana Pohanková, Tomáš Rafa), spolupracujúci lektori a lektorky workshopov 2015 – 2021: Karin Andrášiková, Lenka Borková, Ivana Mariposa Čonková, Elisa Defrancisci, Andrej Klobušník, Petra Kuruczová, Júlia Kozáková, Juliana Mrvová, Soňa Skubanová, Eva Vaňová, spolupráca na športových múroch: združenie Truc Sphérique, Igor Babjak, Benoit Lazaro, Andrej Poliak, Jozef Vyšinský, Peter Valiska-Timečko

kurátorka: Diana Klepoch Majdáková

Výstava Sečovské bienále umenia II.: Ponad múry vo Východoslovenskej galérii mapuje dlhodobý projekt tvorivých workshopov v osade Sečovce, ktoré organizuje združenie Art Aktivista. Už desať rokov sa skupina umelcov a umelkýň (okolo stáleho zoskupenia v zložení Tomáš Rafa, Jana Pohanková a Marek Halász) vracia do vylúčenej osady, kde realizuje tvorivé aktivity v spolupráci s miestnymi deťmi, mládežou i dospelými. Počas doby trvania bolo v rámci projektu vytvorené množstvo malieb a kresieb, výtvarných objektov a tvorivých zásahov do verejného priestoru. Niektoré z nich ostali dokumentmi spontánnych akcií špecifickými pre daný čas a priestor, iné majú širší presah a posolstvo siahajúce aj za lokálne hranice. Výstava je predstavením časovej osi projektu – od jeho východísk v tzv. športových múroch, cez postupný vývoj špecializovaných workshopov až k dnešnej podobe, kedy sa noví účastníci a účastníčky sami hlásia do podprojektu Prázdniny v osade. Charakter aktivít pre deti sa tým stále obmieňa a výstupy sú čoraz pestrejšie. Rozširujú sa tak aj možnosti spoločných zážitkov, spolupráce a vzájomného porozumenia medzi ľuďmi, ktorí sa snažia fyzické i pomyselné múry aktívne prekonávať.

ŠPORTOVÉ MÚRY

Približne okolo roku 2009 sa na východnom Slovensku objavil fenomén tzv. športových múrov. V praxi išlo o segregačné steny postavené na pomyselnej hranici medzi väčšinovým a menšinovým – rómskym obyvateľstvom. Problém spolunažívania majority s Rómami nie je na Slovensku ani v strednej Európe ničím novým, naopak, má silne zapustené korene nielen v našej nedávnej histórii, ale objavuje sa ako negatívne dedičstvo  aj v starších vrstvách slovenskej kultúry. Inými slovami, predsudky voči Rómom sú neslávnou súčasťou nášho folklóru. Sme krajinou, kde sú rómske komunity v najväčšej miere vylúčené zo spoločnosti, v neobvyklej miere segregované, inštitucionálne šikanované a ich chudoba je generačne prehlbovaná so súhlasom absolútnej väčšiny verejnosti. Naša spoločnosť trpí chronickým odporom sa pohnúť z miesta, reflektovať a vykoreniť svoj rasizmus a predložiť efektívne riešenia so širšou podporou politických a spoločenských štruktúr. Segregačné múry sú prejavom tejto neschopnosti, zúfalým pokusom držať oči zatvorené pred realitou a následkami nášho konania, hmatateľným symbolom, priam monumentálnym pomníkom bariér, ktoré nechceme (oveľa viac, ako nemôžeme) prelomiť. Každodenný styk s generačnou chudobou a etnickými rozdielmi nie je pre nikoho jednoduchou situáciou a bolo by naivné očakávať, že sa vyrieši jednoduchou zmenou vnútorného nastavenia či náhlym precitnutím majority. Rýchly liek neexistuje. Múry však stále ostávajú absurdným (ne)riešením pripomínajúcim hasenie ohňa olejom.

Na túto iróniu reagoval v roku 2011 Tomáš Rafa spoločne so žilinským združením Truc Sphérique prvým tzv. športovým múrom v Michalovciach. Múr, ktorý vznikol pod zámienkou “športu” sa rozhodol vizuálne dotvoriť veľkoplošným polepom fotografie detí hrajúcich futbal počas organizovaného happeningu-zápasu. Táto forma však u zástupcov mesta neprešla, so športovým motívom však súhlasili. Rafa im teda dal možnosť do vizuálu zasiahnuť a navrhnúť jeho úpravu. Želanou zmenou bolo vystrihnúť z vizuálu deti a ponechať iba ich siluety. Námietky boli aj voči reálnemu pozadiu výjavu, tak ho Rafa nahradil dúhovými pásmi. Tento motív už zastupiteľstvo schválilo. Prvý múr bol realizovaný ako polep, ďalšie už boli maľbami. Pod Rafovými vedením boli zrealizované na stovky metrov dlhých múroch v Ostrovanoch, Veľkej Ide[1] a Sečovciach.[2] Práca na výtvarnom projekte prebiehajúca v spontánnej spolupráci s miestnymi ľuďmi podnietila vznik opakovaného maliarskeho workshopu v osade v Sečovciach.

PRÁZDNINY V OSADE

Do osady prichádza auto, ktoré okamžite obkľúčia zvedavé deti. “Nepriniesli sme peniaze, ale zážitky…”, oznamuje prívetivý ženský hlas spoza kamery. Z kufra tím vyťahuje veľkú plachtu, zrolované maliarske plátno, ktoré sa s pomocou detí postupne roztiahne po lúke. Lektorka deti inštruuje, aby sa vyzuli, prišli do stredu, zavreli oči, sústredili sa na svoj dych a predstavili si domov. Je z nej cítiť odhodlanie, energiu a skúsenosti s prácou s deťmi, ale v rámci celej scény pôsobí ešte stále trochu exoticky. Deťom začne rozdávať fixky, kvôli ich nedočkavosti však musí poodstúpiť a fixky medzi ne rozhodiť. Deti začínajú kresliť. Tak vyzerá začiatok filmu dokumentujúceho prvý workshop v Sečovciach v roku 2015. Časom sa práca s deťmi rozbieha, vyvíja sa viacerými smermi, menej pripomína učenie či cvičenie, je viac hrou s farbami a tvarmi, každým rokom sa pridáva niečo nové. V roku 2016 sú to napríklad veľké drevené konštrukcie – kocky, ktoré sa časom menia na mnohouholníky, a iné geometrické útvary, ktoré v sebe spájajú abstraktné. Kolektív Art Aktivistu vo svojom zapájaní detí do procesov svoje prístupy stále inovuje, k čomu prispieva aj otvorená výzva programu Prázdniny v osade. [3]

Práca s deťmi a ich tvorivosťou si vyžaduje obzvlášť citlivý a opatrný prístup. Je dôležité mať predstavu ako deti viesť, kde im nastaviť hranice, kam nasmerovať ich energiu a čo ich pri tom naučiť. To špeciálne platí pre deti z vylúčených komunít, ktoré obyvkle nemajú prístup k mimoškolským aktivitám, rôznym krúžkom a vzdelávacím programom a nie sú týmto spôsobom pravidelne vedené. Ľudia zo združenia Art Aktivista osadu v Sečovciach už v rôznych obmenách navštevujú celé roky, počas ktorých sa stali očakávaným bodom programu každého leta a získali si dôveru miestnych ľudí. Pri hodnotení postupov, ktoré volia lektorky a lektori pracujúci v Sečovciach (častokrát bez pedagogického vzdelania) sa ukazuje byť najlepším prítupom nechať čo najväčší priestor detskej fantázii a spontánnosti. Táto stratégia môže byť vnímaná jednak cez optiku rešpektujúceho pedagogického prístupu, ale aj ako symbolické vyjadrenie úcty k sebavyjadreniu a slobodnej tvorivosti malých, hoci neškolených autorov a autoriek z nehostinného prostredia vylúčenej osady.

Rómsky hlas v slovenskom umení a kultúre tragicky chýba. Obzvlášť vo sfére vizuálneho umenia. Až na niekoľko solitérov je v podstate neprítomný. Často ho stereotypne vytláčame do jedinej sféry hudobného a tanečného umenia. Aj preto sú workshopy v osade ojedinelým projektom – učia účastníkov i divákov prekonávať vlastné predsudky a stereotypy. Prinášajú rómskym deťom bezprostredný kontakt so súčasným vizuálnym umením a jeho tvorcami – hoci len ako postranný, možno netušený benefit, prebiehajúci bez primárnych ambícií vytvárať galerijné artefakty alebo hľadať nové umelecké talenty. Združenie svojimi aktivitami nesupluje a nemôže suplovať inštitucionálnu podporu, ktorá Rómom náleží a ktorá sa im nedostáva. Hľadá však cesty, ako prepojiť kreatívnych ľudí z majority so znevýhodnenými a kultúrne zanedbanými komunitami v osadách.

Po desiatich rokoch pravidelnej práce stoja Art Aktivisti nohami na zemi. Asi každý sa pri práci s vylúčenou rómskou komunitou musel v prvom rade vyrovnať so svojimi vlastnými predstavami, neprimeranými očakávaniami o výsledkoch svojej “misie”, ale aj so stereotypmi a predsudkami (hoci zamaskovanými v prívetivých pojmoch ako “divokosť”, “živelnosť”, “vrodený cit pre hudbu” a pod.). Podobnými procesmi podľa všetkého prešli aj členovia a členky združenia. Nepredložili univerzálny návod, ako trvalo zapojiť vylúčené deti do tvorivej / umeleckej praxe, ukázali však svoju vlastnú cestu, ako sa vysporiadať so všetkými prekážkami (vnútornými aj vonkajšími) a vo svojej snahe nepoľaviť. Hlavnou kvalitou projektu sa ukazuje byť pravidelnosť a vytrvalosť v oblasti aktivizmu, kde je ľahké rýchlo vzplanúť a následne vyhorieť, snaha aktivizovať sa vtedy, keď ostatní sú pasívni, ponúknuť lapidárne riešenie tam, kde sa každá cesta zdá byť komplikovaná a spletitá. A to aj s rizikom, že zmysel ich snaženia sa môže ukázať až po dlhých rokoch, alebo ostane iba v dočasnej detskej radosti z tvorenia, ktorú do osady prinášajú. Hoci možno práve tá je na tom podstatná.

Práca združenia Art Aktivista je predovšetkým ľudským a občianskym gestom, vykročením mimo takzvanej komfortnej zóny a zdieľaním svojich osobných vedomostí a zručností. Ich cieľom je najmä komunikácia, otvorenie dialógu s deťmi, s ľuďmi vylúčenými zo spoločnosti, ale aj s tými, ktorí sa ich aktivitám len prizerajú (teda s nami všetkými). Nezodpovedá všetky otázky týkajúce sa marginalizovaných rómskych komunít a ich začlenenia do spoločnosti, nemá ambíciu riešiť široké kontexty vzdelávania a chýbajúcich sociálnych programov, nevychádza zo zložitých akademických debát a teórií. Má pôvod v obyčajnej potrebe pomôcť a byť užitočný, postaviť sa na správnu stranu, keď sa deje nespravodlivosť, nezatvárať oči pred chudobou a nerovnosťou a vyjadriť svoju podporu slabším.

VŠETCI BY SME MALI BYŤ ART AKTIVISTAMI

Česká umelkyňa Kateřina Šedá je dnes už dobre známou a rešpektovanou osobnosťou vizuálneho umenia na medzinárodnej úrovni. Pracuje na projektoch, ktoré aktivizujú, spájajú a prinášajú neobvyklé zážitky ľuďom, ktorí so svetom umenia obyčajne neprichádzajú do styku. “A kto vy vlastne vôbec ste?” alebo “Čo je na tomto umenie?” sú otázky, ktoré pri tvorbe svojich tzv. “sociálnych architektúr” počúva najčastejšie. [4] Na pohľad očakávateľné, triviálne položené otázky, ktoré sú vcelku bežné pri strete neoboznámeného publika so súčasným umením, však v sebe skrývajú kľúč k viacerým problémom participatívneho umenia. Vztiahnuté ku kontextu výstavy Ponad múry a citlivosti jej materiálu sa javia ako nesmierne dôležité.

Participatívne umenie, sociálna plastika či sociálna architektúra, sú termíny, ktoré teória umenia už dobre pozná. O otvorenom umeleckom diele a jeho politickej participatívnosti písal už Walter Benjamin v 30. rokoch 20. storočia, naplno sa rozvinulo v 60. rokoch  (spomeňme Situacionistickú internacionálu, hnutie Fluxus či slovenský HAPPSOC) a v 70. rokoch teritórium významne obohatila a posunula tvorba a pedagogická práca Josepha Beuysa. Jedným z radikálnych obratov smerom k dnešnému politicky angažovanému umeniu urobilo napríklad Berlínske Bienále sa v roku 2012[5], ktoré celé svoje priestorové kapacity venovalo organizácii a prezentácii primárne “neumeleckých”, politických happeningov, statementov a iných akcií. História tohto fenoménu sa odvíja až podnes, keď sa do rámca umenia už bežne zasadzujú rôzne politické gestá, protesty, zásahy do verejného priestoru, vzdelávacie, diskusné a aktivistické podujatia, do rôznej miery iniciované a vykonávané v gescii umeleckých osobností či inštitúcií atď.

Tvorivá práca v osade v Sečovciach však nie je “umeleckým materiálom”, ktorý by akokoľvek ľahko a bezproblémovo zapadal do rámca súčasného umenia, dalo by sa ho jednoducho exportovať, písať o ňom, či aplikovať jeho postupy na iné situácie. Neuchopiteľnosť participatívnych a aktivistických umeleckých projektov (situácií, akcií, protestov…) však je ich hlavnou charaterovou črtou. V jadre snaženia každého participatívneho umeleckého projektu, obzvlášť ak má formu sociálnej práce, však musí byť spoločenská zmena, inak je deklarácia vlastnej spoločenskej angažovanosti málo platná.[6] Pokiaľ je realizované iba s cieľom galerijného výstupu, dalo by sa označiť za prejav kultúrneho kolonializmu, ktorý pravidlá a hierarchie nerovnosti nenarúša a nebúra, len reflektuje, modifikuje a replikuje, hoci s “ušľachtilým” zámerom. Žiadne sociálne či politicky angažované umenie, ktoré vychádza z vnútornej potreby podieľať sa na spoločenskej zmene či náprave nespravodlivosti, však nemôže v celom svojom rozsahu prebehnúť bezchybne a byť v každom ohľade teoreticky precízne, už len z toho dôvodu, že pokiaľ vzniká prirodzene a “zdola”, vzniká vždy spontánne a v reakcii na konkrétne udalosti a podnety.

Aký význam má výstava podobného projektu v galérii? Čo prináša jeho iniciátorom a čo  znamená pre jeho aktérov – deti, ktoré sa na projekte podieľali? Je pre nich tento priestor dostatočne otvorený? Čo z tohto, čo tu vidíme je vlastne umenie? A kto sme vlastne my všetci – diváci, okoloidúci, podporovatelia, aktivisti, účastníci…?

Pokiaľ tieto otázky rezonujú v akomkoľvek verejnom priestore, plnia svoj účel aj ponechané bez odpovedí. Posolstvo, ktoré hlasy a výtvory detí z marginalizovanej rómskej komunity v Sečovciach prinášajú práve do galérie, kam obyčajne chodíme absorbovať tzv. vysokú kultúru, je to, čo nám trvalo chýba aj v iných priestoroch – v našich inštitúciách, vo verejnom priestore a v médiách. Kolektív Art Aktivistu ukazuje, že práca na zbližovaní sa so sociálne vylúčenými ľuďmi nemusí byť vzdialená našim životom a praxi (a to aj v prípade, že je našou kažodennosťou umenie), že je predovšetkým otvoreným, obojstranným dialógom, ktorý sa v čase vyvíja a mení, ale hlavne to, že sa týka (mala by sa týkať) každého z nás bez ohľadu na to, z akého prostredia sme, ku ktorej “komunite” náležíme a na ktorej strane múru sa práve nachádzame.


[1] Vo Veľkej Ide išlo o motív rómskej vlajky.

[2] Projekt “Športové múry 2013” zastrešilo občianske združenie Truc Sphérique v spolupráci s Islandskými, Lichtenštajnskými a Nórskymi fondami v rámci programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktoré realizuje Nadácia Ekopolis, Nadácia pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia pre sociálne zmeny.

[3] V roku 2021 sa na workshope zúčastnila Eva Vaňová študentka maľby na Fakulte umení v Košiciach, ktorá s deťmi pripravila koncept antropomorfných objektov, mäkkých, pomaľovaných, nainštalovaných po drevených konštrukciách. Andrej Klobušník vyrábal a hral s deťmi na hudobné nástroje a Petra Kuruczová s deťmi tvorila keramické masky a objekty a pôsobila ako pedagogický dozor.  V roku 2020 sa prázdnin v osade zúčastnili Lenka Borková, ktorá s deťmi maľovala, Júlia Kozáková, ktorá mala na starosti spev a ako pedagogička Soňa Skubanová. V roku 2019 bola na projekte sociálna pracovníčka a arteterapeutka Karin Andrášiková, maliarka Juliana Mrvová. Karin Andrášiková sa zúčastnila workshopov aj v rokoch 2018 – spoločne s Elisou Defrancisci, 2017 a 2016. Prvý maliarsky workshop v roku 2015 viedla Ivana Mariposa Čonková.

[4] Podcast V ženskom rode: Kateřina Šedá: Dávam ľuďom možnosť zabudnúť na seba a byť cez umenie súčasťou niečoho, čo nás presahuje, 24.9.2021

[5] kurátor Artur Żmijewski, spolu s kolektívom Voina a Joannou Warsza

[6] CHUKROV, Keti: On the False Democracy of Contemporary Art (nepag.) – e-flux journal n.57, september 2014 (nepag.)